Príbeh, ktorý Vám teraz rozpoviem, sa stal už veľmi dávno,
v dobách, keď boli ľudia ešte toho názoru, že Zem je obyčajná doska, okolo
ktorej sa točí aj samotné Slnko.
V tej dobe žil aj jeden človek, o ktorom sa
tradovalo, že je to čudák. Žil vysoko v horách, úplne odrezaný od zvyšku
civilizácie. Dolu do dediny schádzal len vo veľmi výnimočných situáciách,
zväčša za účelom nákupu jedla na miestnom trhovisku. Jeho hlavným zdrojom
obživy bola krívajúca koza. Z jej mlieka si svojpomocne vyrábal syr, maslo
a všakovaké iné mliečne produkty. Tomuto „podivínovi“, ako ho ľudia
nazývali, už dedinčania nevenovali žiadnu osobitú pozornosť. Dokonca žiadne
vzruchy nevzbudzoval ani u dedinských klebetníc, všetky témy týkajúce sa
jeho osoby sa totiž už dávno porozširovali do každého kúta v dedine. Bodom
záujmu bol jedine pre malé nezbedné detiská, ktoré pobehovali po trhovisku sem
a tam. Tieto malé nevinné osôbky naňho zvykli zväčša výsmešne ukazovať
rukami, avšak hneď ako ich matere okríkli, prestali s tým.
Ale vráťme sa my k nášmu „podivínovi“. Nebol to na tú
dobu len taký bársaký obyčajný človek, bol to dokonale vzdelaný človek, ba
niektorí ľudia by si ho dovolili častovať prívlastkom génius. Už sa na to dávno
zabudlo, že jeho rodičia boli svojho času vskutku zámožní, a preto mohol
Johan, tak totiž znelo jeho skutočné meno, navštevovať v ranom veku svojho
života tie najlepšie školy a učiť sa od tých najlepších odborníkov. Jeho
rodinu však postihla strašná tragédia – obidvaja jeho rodičia zahynuli vo
vojne, v snahe ochrániť svojho jediného syna. Po tejto udalosti to išlo
s Johanom dolu vodou, pred svetom sa úplne uzavrel a uchýlil sa do
maličkej chalúpky, ďaleko od kohokoľvek a čohokoľvek.
Existovala však jedna vec, na ktorú Johan nikdy nezanevrel,
na vzdelávanie. Bol mimoriadne nadaný, veľa skúmal, objavoval, rátal, lámal si
hlavu nad zložitými rébusmi. Nedokázal sa zmieriť s názormi, ktoré
v tej dobe vyhlasovali vzdelaní filozofi. Odmietal veriť názoru, že Zem je
doska, ktorá má svoje hranice a pevne stanovené mantinely. Vedel, že sa
v tom ukrýva niečo viac. Práve to ho na tom fascinovalo najviac – čaro
nepoznaného. Nebolo u neho nezvyčajné, že veľa letných nocí strávil
pozorovaním hviezd.
Roky postupne bežali, vrásky na tvári pribúdali, síl
pomaličky ubúdalo. Johan cítil, že sa jeho život blíži do svojho finále. Aj pod
vplyvom tejto skutočnosti sa rozhodol zhrnúť všetky svoje prevratné poznatky na
jedno miesto. Touto činnosťou strávil nespočetne veľa prebdených nocí, avšak
dokázal to, o čom sa filozofom v tej dobe ani nesnívalo – spísal
publikáciu plnú dych vyrážajúcich zistení a prevratných objavov. Dlho však
premýšľal nad tým, aké stanovisko k tomu zaujme svet navôkol. Reálne si
uvedomoval dôsledky svojich činov, keďže mohol byť odsúdený za puritánstvo.
Na sklonku života učinil finálne rozhodnutie. Cítil, že
vtedajší národ ešte nie je schopný pochopiť silu ukrývajúcu sa v jeho
výskumoch. Rozhodol sa všetky svoje zistenia pred svetom navždy ukryť.
Blkotajúci oheň definitívne zatajil pred zrakmi ľudí Johanovu dlhoročnú prácu,
keď oheň požieral kusy papiera a menil ich na popol. S posledným
tlejúcim plamienkom ohňa, keď zo všetkých Johanových objavov zostal už len
čierny popol, tento vzdelanec, ktorý predbehol svoju dobu, naposledy vydýchol
a odovzdal svoju dušu Bohu.
Dokázal však neuveriteľné. Napriek vtedajším pomerom, ktoré
nedovoľovali kritizovať všeobecne zaužívané fakty, sa Johan vzoprel osudu
a objavil nevídané, neskutočné. Na našu škodu slúži, že sa nedochovala
aspoň nejaká časť jeho diela. Možno by sme boli aj v súčasnej dobe
prekvapení a ohúrení Johanovou múdrosťou. Kto vie, či by nezbúrala mýty
dnešnej doby, o ktorých vierohodnosti si nikto nedovolí zapochybovať.
DP.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára