Kazajka zimy

Ostrý šíp nás zasiahne priamo do srdca, paralyzuje celé telo a akýkoľvek odpor je vopred odsúdený na neúspech. Túto zbraň väčšina ľudí dobre pozná a neštítia sa v snahe zabrániť jej úderu zaplatiť aj tú najvyššiu cenu. Každé rokmi potláčané a zo stola zmietnuté tajomstvo pri jej údere len ticho sklopí uši. Zbraň, ktorej úder dokáže rozvrátiť, ba až poštvať ľudí proti sebe, ktorí v snahe vyhnúť sa jej otvárajú aj svoje najtajnejšie komnaty, kde morálne hodnoty neznamenajú nič viac ako ošúchanú frázu.

PRAVDA.

Už ako malým deťom nám bolo vtĺkané do hláv, že klamať sa nemá. Spočiatku sme tomu naivne verili, veď rodičia majú pravdu za akýchkoľvek okolností. Časom sa naše presvedčenie začalo meniť. Zisťovali sme, že malými klamstvami sa svet stáva krajším. Či už to bol prostriedok k beztrestnému vyvlieknutiu sa z problému, alebo len nevinná lož, ktorá predsa nemôže nikomu ublížiť, semienko luhania v nás postupne začalo klíčiť. Ako tak rôčky pribúdali, semienko klíčilo a na prvý pohľad bezúhonné klamstvá malých človiečikov prerástli v obrovský balvan lží a podvodov.

Za oknami sa striedajú ročné obdobia a náš balvan sa kotúľa stále dookola a ako snehová guľa naberá nové a nové skúsenosti. Tí najpovolanejší, ktorým sa tieto praktiky zaryli hlboko popod nechty to zvyknú dotiahnuť aj pekne ďaleko. Najprv sú to len nevinné kontakty, potom čoraz častejšie paktovanie sa s ľuďmi postavenými vysoko v spoločenskom rebríčku a svoj vrchol dosiahnu ziskom dôležitej funkcie, vo väčšine prípadov platenej z peňaženiek daňových poplatníkov.

Aj takýmto ľuďom však dokáže táto zbraň napáchať nemalé bolesti. Skvelým príkladom, ako majstrovsky sa dá s touto zbraňou zaobchádzať je americký seriál z produkcie Netflixu, House of Cards. Z kontextu tohto veľdiela plynie jeden zásadný fakt: každý má svoju cenu, kvôli ktorej dokáže zaklamať a šťastný je ten, kto toto tajomstvo odhalí. V takejto vysokej hre má pravda priam devastačné následky.

Aby som však nezachádzal veľmi ďaleko (či vysoko?), skúsme si predstaviť dopady pravdy v našom bežnom živote, v našom demokratickom štáte, kde sa má predsa každý tak dobre, na nič sa nesťažuje a s úsmevom každý deň drie v práci, aby potom na sklonku života zistil, že sociálny systém na neho akosi zabudol. Občas zaklamete doma, v škole s plnou vážnosťou v tvári poviete, že takú a onakú úlohu predsa učiteľ nikdy nezadal a v kútiku duše sa presviedčate, že je to v poriadku, veď to tak robia všetci.

Spoločnosť nás prinútila myslieť si, že na tom nie je nič zlé. Ak by som hľadal správnu emóciu pre vyjadrenie vhodného pocitu na túto skutočnosť, asi by som sa nezmohol na viac ako že je to smutné. V dnešnej dobe má lož krátke nohy a pravda, aj keď jej hodnota je veľká, nehrá prím. Dôkazom sú aj slová britského politika a spisovateľa Winstona Churchilla, ktorý povedal: „Iba deti, blázni a veľmi starí ľudia si môžu dovoliť vždy hovoriť pravdu.“

P.O. Hviezdoslav takúto bezradnú situáciu pomenoval v diele „Záveje, snehové záveje“ výstižným pomenovaním – kazajka zimy.

DP.